Ocitol som sa na nábreží a už som nevládal ďalej. Sadol som si a lapal po dychu. Myšlienky sa mi rozprskli v hlave ako po výbuchu. Cítil som len bolesť, pred ktorou nebolo úniku, akoby som bol v bolesti uzavretý ako v tesnej nádobe. Sedel som tam nekonečne dlho. Múr bol studený a mne zostalo tak chladno, že som sa roztriasol a nedokázal som to ovládať. Za celý ten čas, čo som tam civel do tmy, trikrát okolo mňa prešla policajná motorizovaná hliadka. Na štvrtýkrát auto zastalo, vystúpili z neho dvaja policajti a legitimovali ma. Samozrejme, že som pri sebe nemal žiadne doklady. Zalovil som len tak, v rámci demonštrácie snahy, po vreckách bundy, ktorú som mal na sebe prvýkrát asi po dvoch rokoch, a jediné, čo som tam našiel, boli rozmrvené žuvačky a preukaz z knižnice na moje meno, plný pečiatok a pokút za neskoré vrátenie kníh. To policajtov prekvapilo. Nevyzeral som na človeka, ktorý chodí do knižnice. Prvé, čo im napadlo, bolo vytrhnúť mi preukaz z ruky a preskúšať ma z ...